Chcela by som Vám napísať o mojej skúsenosti, ktorú som zažila – zážitok, ktorý do mňa štuchol a dal mi zas a znova najavo….že predsa len aj keď sa na to pozeráme akokoľkek zázraky sa dejú a je len na nás či si ich všimneme…
Príhoda, ktorú som zažila a chcem sa s ňou s vami podeliť sa odohrala v Riu. Presnejšie v meste Rio de Janeiro v Brazílii…. ak niekedy v živote chcete zažiť čo zmanená žiť a váźiť si život kúpte si letenku rok doredu (aby to bolo pre každú peňaženku) a vydajte sa do Brazílie…
Pre mňa osobne znamená Brazília:
NESKUTOČNÝCH ĽUDÍ – bozkávajúcich sa 70 ročných ľudí na letisku, sebavedomé a príťažlivé ženy, krásnych opálených vyšportovaných chlapcov i mužov, všeobecne ľudí stále usmiatych a hlasných….
FENOMENÁLNE JEDLO – je to hriech, ale nemám rada hovadzie maso… avšak brazílske zapekané hovadzie so syrom som mala každý jeden ďen…NEPREKONATEĽNÚ CHUDOBU …. slumy, ktoré sú avšak plné úžastných a super naladených ľudí – jasné povačšine je to pre nás európanov nebezpečné…
NEUVERITEĽNÝ SEXEPÍL… ono je to tak, keď sa pozriete na brazílčanku na pláži je to neprekonateľný zážitok, ktorý asi zažijete v máloktorej inej krajine… a ak si myslíte, že nemôžete nosiť malinké bikiny keď máte 120 kg, verte, že môžete a verte dá sa to 🙂
Keď sa povie Rio de Janeiro skoro každého napadne : KRISTUS., otočený tvárou k bohatej časti a za chrbtom sa mu rozprestiera neskutočne chudobná časť..
Práve s touto sochou je spojený jeden z mojich životných zážitkov. Moja sestra bola na presne tom istom mieste asi mesiac pred mojím príchodom a socha Krista bola jej najvačším zážitkom. Samozrejme z tohto dôvodu boli moje očakávania obrovkské.
Čakala som, že bude pod sochou Krista veľa klákatiek, kde si môžem klaknúť a pomodliť sa, čakala som tiché a posvatné miesto…nič také tam nebolo.. čo som tam videla boli ľudia s rozpaženími rukami, ktorí napodobňovali Krista – vnímala som to ako rúhanie. Na moje pomery tam nebolo nič nadpozemské – iba krásna, obrovská socha….
Bola som sklamaná. Odfotili sme sa, pozreli sme si výhľad, pomodlila som sa, pozorovali sme ľudí… Po pol hodine sme odchádzali a keď sme stáli presne pod sochou Krista ľudia začali kričať a naraz niečo fotiť. Bola to dúha, presne nad Kristom. Z nášho pohľadu mal Kristus svatožiaru, farebnú svetožiaru….
V tom momente som si uvedomila, že v živote sa nám stáva toľko zázrakov, koľko dovolíme aby sa nám stávalo… každému človeku sú dopriate zázraky, malé či veľké a je len na nás či sa budeme na svet usmievať a vnímať každodenné malé zázraky, ktoré nám z nášho obyčajného života robia náš malý svet krajším….
Milá viik. A predstav si, takých ...
*Random occurence just effing happens* ...
Celá debata | RSS tejto debaty